Moji prarodičia žili na štátnom statku, ktorý tu spravovali. Boli to veľmi skromní a obetaví ľudia plní lásky. Rovnako sa to prejavovalo aj v prababičkinej kuchyni. Na malom priestore dokázala v skromných podmienkach vždy pripraviť výborné jedlá pre veľké množstvo ľudí. Či už to bola rodina, alebo ľudia, ktorí pracovali na statku. V období, keď sa tá pravá jeseň míňala s babím letom, zbierali sa slivky v sadoch a chotároch. Varil sa z nich hustý lekvár a riedky lekvár, ktorý sa volal cibere a plnili sa ním prázdne vínové fľaše. V deň, keď sa robili cestoviny, prababka zo zvyšku cesta vyvaľkala tenké cesto, na ktoré ukladala kôpky lekváru a vytvorila plnené taštičky. Všetci ich volali Barát füle. V preklade názov znamená priateľove ucho a všetci si vysvetľovali tento názov jednoducho.
Bolo to sladké jedlo, ktoré sa pripravilo priateľom, ktorý na statku nechali litre potu, ba aj svoju krv. Posypali sa maslovou strúhankou a v kuchyni nastalo hrobové ticho z toho, ako všetci jedli a občas ani nedýchali.
Aj toto jednoduché jedlo je dôkazom, že jedlo je viac ako len náplň tráviaceho traktu. Sú to emócie, spomienky a napríklad aj história plná kuriozít.
Na začiatku príbehu bola Budapešť v druhej polovici 19. storočia. Konkrétne v Bude mal reštauráciu pán Franz Freund, ktorého špecialitou boli bájne taštičky plnené lekvárom – „Freunds gefüllte Tasche“. V roku 1866 bola Habsburská monarchia porazená Pruskom a v Rakúsko-Uhorsku došlo k silným vnútropolitickým otrasom a k ochromeniu hegemónie Habsburgovcov. 28. júla 1867 bol podpísaný uhorským snemom zákon o rakúsko-maďarskom vyrovnaní. V roku 1868bol prijatý národnostný zákon, ktorý prinútil aj pán Franza Freunda, aby sa z neho stal Barát Ferenc. Pre obavy z prenasledovania musel dať preložiť aj jeho reštauračné menu z nemčiny do maďarčiny. Ponúkol sa mu neznámy prekladateľ, ktorý po nemecky dobre nevedel a mal problém správne preložiť najväčšiu špecialitu pána Baráta. Nevedel si poradiť so slovom „gefüllte“. Nakoniec to vyriešil svojsky a „Freunds gefüllte Tasche“ preložil ako „Barát füle“ (ucho pána Baráta). Keby to moja drahá prababička vedela, určite by sa dobre bavila.
Barát füle s makovo-medovou oplátkou, vínnou redukciou a pistáciami
Slivky
Slivkový lekvár
500 g polohrubej múky
1 Vajíčko
Štipka soli
200 g mletého maku
50 g zemiakového škrobu
Pol. l. medu
700 g Vody
Pistácie (nesolené)
1 pomaranč s neošetrenou kôrou
500 ml červeného suchého vína
Vanilkový lusk
Kryštálový cukor (na dochutenie)
Škrob zmiešame s horúcou vodou, makom a s medom. Necháme 30 minút odstáť. Veľmi hustú hmotu vylejeme na plech s papierom. Vrstva musí byť tenká len niekoľko milimetrov. Zvrchu ju prekryjeme ďalším papierom a pritlačíme. Pečieme 10 – 15 minút na 150 ˚C. Upečený plát necháme úplne vychladnúť a následne ho nalámeme.
Múku zmiešame so soľou, vajíčkom a vodou a vypracujeme hutné cesto. To necháme odpočívať v chladničke 30 minút. Potom z neho vypracujeme tenké cesto. Na jednu polovicu cesta si nadávkujeme kôpky lekváru a druhou polovicou cesta ich prekryjeme. Vyrežeme krúžky alebo akékoľvek tvary i netvary. Takto pripravené taštičky uvaríme vo vriacej vode.
V malom omáčkovom hrnci si ohrejeme víno so šťavou z pomaranča. Pridáme čajovú lyžičku pomarančovej kôry, vanilkový lusk a slivky. Zredukujeme aspoň o 2/3 a ak treba, dochutíme cukrom.Pistácie očistíme a v mixéri rozsekáme na prach, prípadne presitkujeme.
