Celý víkend som trávil v Budapešti. Vychutnával som si popoludňajšiu kávu v malej zalezenej kaviarni v pasáži medzi dvomi blokmi, neďaleko Váci utca. Tieto malé kaviarne tu boli už veľmi dávno, domáci ich volali Presso. Dnes ich ovládli mladí baristi a ich káva je degustačný zážitok. Ako som si tu sedel, vychutnával som si atmosféru pretŕčajúcich pavlačí, ku ktorým stúpal dym z mojich úst. Dvor s osobitou atmosférou záhadne odizoloval rušný bulvár a žil si akoby iným životom a v inom meste, doslova v mestečku. Takýchto miest je tu neúrekom a pavlačí neopísateľne veľa. Po takej určite chodila aj moja prababička, ktorá v mladosti žila v Budapešti a pracovala v služobníctve veľmi bohatej židovskej rodiny. Každý roh a každé okno tu dýcha životom a príbehom. Budapešť má nezameniteľnú atmosféru, zvláštnu auru, majestátnu, ale zároveň krásne šedú, a napriek množstvu turistov je stále autentická. Aj preto mám Budapešť najradšej zo všetkých okolitých veľkomiest. Nie je to iba o jedle, ktoré je tu fantastické, alebo o spomínaných kaviarňach s dušou. Nie je veľmi uhladená, ani sterilná, nepôsobí ani ako skanzen, v ktorom nežije nik okrem turistov. Od časov, keď som býval v Banskej Štiavnici, si pri jesennom chladom počasí vždy …