Ešte pred svitaním som sa zobudil na hluk upratovacích áut v našej malej sevillskej uličke kúsok od ulice Francos. Cez medzery v oknách bolo počuť zvonka prakticky všetko, ako keby tam tie okná ani neboli. Od rána sa čistili ulice na celodenné procesie, ktoré vždy trvajú až do neskorej noci. Semana Santa ma fascinovala vždy, keď som o nich videl reportáže. Nie z duchovného hľadiska, ale pre svoju magickú atmosféru. Tešil som sa na tento deň, no už z iných miest som vedel, že ak sa niečo deje na ulici, tak si to žiada dobrý spánok a k tomu je nevyhnutné pripraviť sa na úmorné pálenie chodidiel z nekonečného postávania vonku. Uličky sú tu veľmi úzke a procesia prechádza niekoľko centimetrov od stien domov. Preto som si obsadil hodinu pred prechodom inkvizítorov (špicaté kukly) „svoju“ dlaždicu na ulici Francos. Takto to robia aj domáci. Ak čakajú na ulici, kde nie je bar ani reštaurácia, tak si prinesú skladacie stoličky, vybalia domáci tapas a rodinný piknik sa môže začať. V Seville je 52 bratstiev a každé …

V jedno jarné ráno mi prišla správa na messenger. Písal mi akýsi Peter (Melón). Vraj jeho tater Imrich, rovnako i môj, rozprával o niekom, kto miluje jedlo a odporučil mu, že by sa s ním určite mal spoznať. „Videl som, že sleduješ moje fotky na instagrame a teraz som si to spojil a už viem, že si to ty. Mohli by sme sa niekedy stretnúť.“ Tak sa aj stalo. Vybral som sa na návštevu do Brna. Kým sa Melón dostal do talianskej formaggerie, v ktorej dnes pracuje a Zuzina na štúdium regionálneho rozvoja, prešli si obaja dlhú cestu. Najprv sa na strednej škole obchádzali, neskôr spoločne žili na Malorke. Ich vtedajšie zamestnanie zas obohatilo môj rozhľad. Na najväčších diskotékach predávali balóny plnené rajským plynom. Dnes žijú spolu v Brne so psom Majlom a so svojou vášňou k jedlu. On varí a ona pečie Peťo sa dostal k vareniu a gurmánčeniu prirodzenou cestou vďaka základom z rodiny. No Zuzina začala piecť iba vďaka stávke s kamarátom. Ten sa raz posmešne vyjadril, že Zuzina patrí k tej skupine žien, ktorá nevie ani rúru zapnúť a jej gurmánsky zážitok je cottage s chlebom. Pre ňu to …

V roku 2007 som napísal Andrejovi e-mail: Dobrý deň, pán doktor, rád by som fotil vašu prácu a chodil s vami ráno do práce. Odpoveď znela: V poriadku, príďte zajtra ráno. Ešte sme sa ani nevideli a už som mal z toho dobrý pocit. Bol som študent plný entuziazmu a chcel som fotiť novú esej o zvieratách a veterine. Andrej robil veterinára v útulku pre opustené zvieratá a po dvoch rokoch fotenia zákulisia hádzanej to bola radikálna zmena prostredia. V tom čase neexistovala žiadna sociálna sieť, vďaka ktorej by napríklad útulok pre opustené zvieratá žiadal všetkých svojich „friendov“ o nový sporák či príspevok na novú strechu. Boli to časy, keď sa všetky nápady rodili ťažšie, ale rodili sa len vďaka skutočným priateľom. Neexistoval skoro žiadny mediálny priestor pre túto tému a samosprávy o nej radšej ani nechceli hovoriť, lebo potulujúce sa svorky zvierat po ulici alebo týraného psa na reťazi akoby nikto nevidel. Nakoľko príroda vždy vyžaduje rovnováhu, dá sa povedať, že viac dobra začalo priamoúmerne plodiť viac zla. Zrazu už nerobilo problém ľuďom na hlavnej ceste pred bránou útulku vyhadzovať psy, ktoré, ak mali šťastie, …