V záhrade oberáme jablká. Vzduch je plný ich vône. Máme staré odrody jabloní a asi už nikto presne nevie, aké odrody to sú. Sú šťavnaté s veľmi silnou arómou a majú tmavočervenú farbu a srdcovitý tvar. Z pivnice vyhadzujem klasické zelené bedničky. Odlepujem si z vlasov chumáče pavučín a ruky mi voňajú ako pivnica. Zmes hliny, zeleru, mrkvy, petržlenu a cvikly. Ku cvikle vždy patrí zemiakové pyré a samozrejme neodmysliteľná školská jedáleň. Zaručene nepoznám nikoho, kto by chodil na dupľu šalátu za pani kuchárkou Čipákovou, ktorá tú kašu vždy majstrovským grifom opticky zväčšila na tanieri. Potom nezabudla časť z nej zoškrabnúť naspäť do hrnca. To len aby sme nepraskli. S cviklou som vždy zažíval iba srandu, nehovoriac o tom nešťastníkovi, čo sa ňou v jedálni oblial a mal pritom nedajbože na sebe originál značkové tričko s motívom „Indians“. To bolo potom doma rošambo. Pred pár rokmi si môj imunitný systém povedal, že už ten neskutočný stres neunesie, a tak sa mi vypol. Alebo sa dá povedať, že ma vyplo. Nikto mi nevedel povedať, čo mi vlastne je a čo konkrétne nefunguje a ja som rovnako nevedel, kde začať, kam zacieliť liečbu. Samozrejme, platí, že každý …