Pôvodne som chcel použiť hubu smrčok obecný, no ako to už býva s mojimi hubárskymi schopnosťami a šťastím, za tých pár týždňov, čo som ich hľadal v lesoch okolo Bratislavy a Nových Zámkov, som sa akurát poriadne prešiel. Hnusoby sú tie huby, tak ako vravím. Vzdal som sa. Bola to výzva, ale nakoniec som si spomenul na môjho kamaráta, ktorý sa mi na každej hubačke smial, že som taký slepý, že nenájdem hríb, ani keď naň šliapnem.
No, čo už, sťažoval som sa v sobotu u mojej mamy, že som prechodil kopec kilometrov po lesoch v okolí Dunaja a nič. Pritom hubári hlásili huby od začiatku marca. Vtedy mi vravela, že na jar namiesto húb robila prastará mama dusené reďkovky. V takomto období sme mali na záhrade malé prízemné fóliovníky, v ktorých rástla medzi prvými práve červená reďkovka a jarná cibuľka. A to sú tie jarné chute, ktoré som mal od detstva spojené s maslovým bielym chlebom, predlžujúcimi sa slnečnými dňami a futbalom na dvore pred domom, s množstvom kilometrov najazdených na bicykli a podvečerné prosenie všetkých mám na dvore známou vetou : „Prosím, mami, ešte 15 minút a idem domov“.

Ďalej sme sa rozprávali, až sme sa dostali k amarantu. Začiatkom deväťdesiatych rokov prišlo jeho znovuzrodenie. Bolo to síce veľmi malé znovuzrodenie, lebo ešte aj v týchto rokoch bol amarant sadený iba ako okrasná rastlina. My sme ho mali na základnej škole. Nezabudnem na jeho ohnivočervené plody, rovnako ako na obrovské magnólie, ktoré rástli pozdĺž steny telocvične. Amarant má zaujímavú históriu a cestu na európsky kontinent, kam sa dostal po španielskej kolonizácii Ameriky.  Amarant bol jednou z hlavných aztéckych plodín, preto bol pre pohanský pôvod odsúdený na zánik. Inkvizítori ho počastovali pomenovaním „diabolský plod“ a pestovanie amarantu stálo v Európe život. Bol cirkvou zakázaný a za porušenie zákazu neváhali dotyčného „neznaboha“ aj upáliť. Preto až do 20. storočia upadol do zabudnutia. Na vidieku ho však v malom pestovali hospodári a babky korenárky. Pridával sa do krmiva pre králiky a vraj vďaka nemu nepotrebovali zvieratá žiadne medikamenty. Varený má chuť mladého hrášku, pečený zas orechovú chuť. Ja som s ním spojil dusené reďkovky, jarnú cibuľku, domáci tvaroh a petržlenovú penu.

Dusené reďkovky s amarantom, tvarohom a petržlenovou penou

Červené reďkovky
Cibuľa
Jarná cibuľka
Mleté čierne korenie
Mletá rasca
Citrón
Cukor
Amarant
Mlieko
Citrónová kôra
Sójový lecitín ( gen. nemodifikovaný)
Petržlenová vňať
Pažítka
Žerucha
Olej (olivový, hroznový, slnečnicový)
Tvaroh (odporúčam farmársky produkt, v obchodoch pozor na označenie „z prírodných bielkovín“)

Amarant opláchneme a dáme variť na cca 30 minút v pomere 2 : 1 (voda : amarant). Rád pridám ešte deci mlieka, trochu zjemní chuť amarantu. Podobne ako vie maslo zjemniť  mäsovú omáčku. Nakoniec dochutíme soľou.
Nadrobno nakrájanú cibuľu orestujeme do mäkka na oleji a pridáme na tenké krúžky nakrájanú reďkovku. Restujeme asi minútu a počas toho pridáme čierne korenie, mletú rascu, soľ, štipku cukru a kvapky citrónovej šťavy podľa chuti. Podlejeme zmes trochou vody, alebo zeleninovým vývarom a dusíme do zmäknutia reďkovky, no treba rátať, že to bude trvať pár minút.
Do nádoby s vysokými stenami dáme pokrájanú veľkú hrsť petržlenovej vňate, čajovú lyžičku citrónovej kôry a štipku soli. Prilejeme 150 ml vody a rovnaký diel mlieka, pridáme plnú čajovú lyžičku lecitínu. Mixujte ponorným mixérom zhora nadol a vytvorenú penu pozbierajte s lyžicou. Na tanier si pridáme tvaroh, pripravené reďkovky, penu, jarnú cibuľku, žeruchu, pažítku. Prípadne aj opečené semiačka alebo mletý mak. Vytuningujte si to tak, ako vám bude vlastný jazyk našepkávať, kreativite sa tu určite medze nekladú.