V našej rodine koluje príbeh zo 17. storočia. Zo severnej strany Vysokých Tatier šli naši predkovia na voze na Dolnú zem smerom do Békešskej Čaby, ktorú osídľovala prevažne slovanská komunita prisťahovalcov. Ich mená sa žiaľ nezachovali. Cesta za novým životom bola dlhá, ťažká a aj tragická. Otec rodiny putovanie neprežil a do Békešskej Čaby dorazila iba ovdovená žena s deťmi. V novom meste sa zoznámila s akýmsi Slovákom menom Šurin, za ktorého sa aj vydala. Tu sa príbeh našej rodiny iba začína.

V prvej polovici 20. storočia mala rodina Šurinových mäsiarstvo na hlavnom námestí v Békešskej Čabe. Mäsiar Andráš bol váženým občanom a otcom malého Banďúra, Macekovho bratranca a kamaráta. Ujo Andráš poznal svojho bohémskeho brata Mateja, a preto rodine začal pomáhať. Macek dostával každé ráno od uja Andráša veľkú desiatu a po škole šiel s Banďúrom pomáhať do mäsiarstva. Návrh: Po druhej svetovej vojne vlasť vyzývala Slovákov, aby sa vrátili do svojej krajiny. Slováci sa mali vrátiť z Maďarska na rodnú hrudu a začať tam nový život. Macekov otec Matej bol bohém a dobrodruh. Rozhodol sa presťahovať rodinu i napriek ich nesúhlasu. Macek otcovým rozhodnutím trpel, nechcel opustiť zvyšok rodiny a drahého Banňďúra a Andráša. No už o niekoľko týždňov sa ocitol o 340 km ďalej, na území Československa, v Nových Zámkoch. Silné puto ostalo aj napriek tejto vzdialenosti, ktorá v tých časoch znamenala jednodňovú cestu. Remeslo, ktoré im obom kolovalo v žilách, ich stále vracalo k sebe. Macek organizoval cesty a zájazdy za rodinou do Békešskej Čaby. Jedným z hlavných bodov programu bola výroba klobás. Čabianske klobásy, ktoré vychádzali zo záhradnej kuchynky, mali v sebe vášeň, temperament a cit. Nikto na ne nespomenul inak, ako na fenomenálne jedlo a rodinný poklad.

Mám 30 rokov a naša rodina sa konečne stretla s Baňďúrom, no bez Maceka. Ten nás opustil rok pred mojím narodením. Banďúr nás zasvätil do rodinného receptu čabianskych klobás. Všetci si spomíname na zvláštnu atmosféru a fluidum tohto starého dobráka. Stále sme sa ho dotýkali, ako keby sme chceli aspoň na chvíľu cítiť Maceka, s ktorým sme sa tak veľmi túžili stretnúť, no už to nebolo možné. S Baňďúrom sme si sľúbili, že o rok sa stretneme zase a zopakujeme si tento úžasný deň.

Mám 31 a po roku sa vraciam do Békešskej Čaby. Mám oblečenú čiernu košeľu a viem, že éra Slovákov z Dolnej zeme sa skončila. Cestujem na pohreb toho dobráka. Viacerí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť, mi vravia Macek. Tu som si uvedomil, že to, čo som chcel pred rokom cítiť z Banďúra, mám vlastne vo svojich žilách. Je to vo mne, a preto chcem robiť niečo, čo všetci milujeme a dúfam, že ich dobrodružné a dobrácke duše tam hore poteším.

Jediná pamiatka z mäsiarstva je táto blanketa účtu.