Popri práci veterinára, práci v útulku, začal svoju energiu venovať ešte telesne hendikepovaným plavcom, ktorých podporoval. Plavecký klub pod jeho vedením zorganizoval prvé zmiešané majstrovstvá krajiny pre zdravé a telesne hendikepované deti. Jeho myšlienka fúzie bola prostá: „Vieš, aké to bolo pre tie deti, keď prvýkrát zažili skutočnú atmosféru veľkých pretekov?“ Nakoniec jeho angažovanie sa v plaveckom klube vyvrcholilo tým, že zabezpečil cestu hendikepovanému plavcovi na svetový šampionát do Indie. Nikdy nežiadal honorár, vždy chcel iba podať správu celej krajine, že sa dajú robiť veľké veci aj v malom meste.
Prvé vône a prvé kroky
„Bolo to okúzľujúce a krásne na ich statku,“ opisuje Andrej svoje spomienky na detstvo a na starých rodičov, vďaka ktorým už v detstve pričuchol prvýkrát k veterine v pravom slova zmysle. Tu voňali zo starkinej kuchyne prívarky a čerstvé cestoviny. Pri zvieratách sa potuloval celý deň bez strachu, ale s rešpektom k nim, ktorý má dodnes.
Ak by zostal…
V lete 1968 sa jeho život mohol radikálne zmeniť a on sám mohol riešiť v novej krajine iné problémy, ako je nedostatok peňazí pre šport či podpora nechcených zvierat a zachraňovanie psov z kontajneru na sklo. Andrejov otec bol vášnivý filatelista a altruista. Evidentne nezapadal do stereotypu a ako samouk sa doma naučil po nemecky. Bol to klasický typ člena komunistickej strany, ktorý počúval rádio Slobodná Európa. Jedného dňa zbadal v novinách inzerát po nemecky, kde nejaký pán Dr. Wührer zo Západu, z Rakúska, hľadá filatelistu z Československa, ktorý by bol ochotný vymieňať si známky poštou. Okamžite odpovedal, že si bude meniť s dotyčným známky. Všetko prebiehalo len na základe dôvery dvoch neznámych ľudí žijúcich vo veľmi odlišných krajinách a politických systémoch. V lete 1968 ich pán doktor pozval na výlet k sebe domov do Rakúska. Pán Wührer bol lekár, ktorého vášeň k zvieratám na Andreja tiež zapôsobila. Pán doktor mal totiž doma vlastnú zoologickú záhradu. Pred odchodom žiadal Andrejovho otca, aby nechal syna u neho, alebo aby všetci ostali v Rakúsku, lebo vedel, čo sa v auguste ´68 na nás chystá. Varoval ich pred občianskou vojnou, no i napriek tomu sa vrátila celá rodina do Československa. O dva týždne, 21. augusta 1968, ich zobudili hučiace tanky v meste.
Umelý steak
Andrej pozerá na moju ruku, odkiaľ mi vytŕča tetovanie: „Tá tvoja krava bude o niekoľko rokov možno rarita,“ vraví. „Ako to zase myslíš?“ pýtam sa ho. „No, pokiaľ viem, momentálne sa pracuje na umelom mäse.“ „Prosím? To snáď nemyslíš vážne! Aké umelé mäso?“ „Viem, že momentálne potravinárske koncerny vyvíjajú nové potraviny, ktoré majú nahradiť prirodzené ingrediencie v strave.“ „O čom to hovoríš?“ Prekvapene na neho pozerám a vnútorne sa obávam odpovede, ktorou pravdepodobne prídem zase o ideály. „Hovorím napríklad o tom, že potravinársky výskum už vyvinul falošné živočíšne proteíny z rastlinných tukov.“ Áno, na prvé počutie úplná šialenosť, ktorá sa odohráva možno iba v niečej hlave, no už v roku 2015 je to skutočnosť, ktorá je testovaná a dokonca na ázijskom trhu v obehu. Tento produkt obsahuje veľké množstvo stabilizátorov a emulgátorov. Dnes prakticky neexistuje homogénna forma potravinárskeho produktu, ktorá by sa nedala laboratórne pripraviť. Takto vznikol ostatný, žiaľ nepíšem posledný, produkt, a to tvaroh z rastlinného tuku. Ak pôjdete do Thajska a dáte si neodolateľný cheesecake, ktorý je tam aktuálne hitom, spomeňte si na tento článok. Rastlinný tvaroh sa tam totiž začal vyvážať na tony. Osobne som sa stretol s človekom z takéhoto výskumu, ktorý sa zúčastnil ochutnávania a potvrdil mi, že rozdiel medzi tvarohom z mlieka a „umelým tvarohom“ nikto zo zúčastnených nezistil. Úprimne, ja ako človek s pestovateľskými a mäsiarskymi génmi, ktorého predkovia sa pričinili o vznik najslávnejšej klobásy z Békešskej Čaby, som s prekvapením počúval o umelom mäse a tvarohu. Vedel som, že to neznamená koniec chovu zvierat. Nemal som strach o to, že zažijem kozmické stravovanie. No, v prvom rade som sa zamýšľal nad tým, ako na túto zmesku zareaguje ľudský organizmus. Iné ako hygienické testy a pozorovanie respondentov totiž po konzumácii neprebiehajú. Klinicky sa vedľajšie účinky môžu prejaviť až o generáciu neskôr. V súčasnosti imunológia zaznamenáva nové nepomenované autoimunitné ochorenia a počet gastroenterologických pacientov neúmerne rastie. A akoby to nestačilo, navyše vedieme aj vo svetovej štatistike v počte onkologických ochorení tráviaceho traktu.
Na akej filozofii je postavený nápad vytvoriť hybridné potraviny? Na prvý pohľad sa môže zdať, že niekto myslí dopredu a chce zabrániť nedostatku potravín a hladu. Filantropická myšlienka vo veľkom biznise? Už samotná otázka znie bizarne. Dôvody sú hlavne ekonomické. Za málo peňazí investovaných do surovín a technológie získate produkt, ktorý vám prinesie využiteľnosť odpadu z vedľajšej výroby. Trvanlivosť je niekoľkonásobne vyššia ako pri klasických živočíšnych produktoch.
Prečo by mali mať takéto potraviny úspech na našom trhu?
Takzvaná tradicionálna revolúcia v stravovaní priniesla na západ organické bio produkty, ktoré cenovo nemohli konkurovať lacným potravinám. Hlavnými konzumentmi sa stali horná a stredná trieda. Tento trend stravovania priniesla celková globalizácia životného štýlu. Čo ale s dolnou vrstvou klientov, pre ktorých trend v stravovaní nič neznamená, hlavným rozhodujúcim faktorom je cena? Práve pre týchto klientov sú určené nové potraviny, nízka cena zaručuje paradoxne najväčšiu klientelu, a tým aj vysokú kúpnu silu. Vo všeobecnom meradle otvára dvere na trhu vysoká až naivná dôvera ľudí v to, že „oni sa snažia robiť niečo pre nás“. Je to zmýšľanie, ktoré sa týka nielen otázok trhu, ale i politických tém. Problém s potravinami je u nás oveľa vypuklejší, ako u našich susedov. Prispieva k tomu aj diskriminácia EU v nerovnej podpore domáceho potravinárstva a neprináša usmernenie, ktoré by sa globálne zameriavalo na potravinárstvo a blížiaci sa problém s potravinami.
Príroda vždy vyžaduje rovnováhu.
