Od malička si pamätám, že sme mali doma pľúcka, srdcia, pečienky či držky. Bolo to normálne, lebo dobrého mäsa bolo málo a ľudia z vidieka boli naučení spotrebovať všetko, čo gazdovský dvor poskytol. Vyhadzovalo sa len ojedinele a pri rodinnej zabíjačke bola každá kvapka a každý gram cenný. Preto mala každá ulica svoju historku o podguráženom mäsiarovi, ktorý dostal „nakladačku“ za nešetrný výkon. Srdce bolo ingredienciou, od ktorej datujem začiatok Macek Labu. Preto sa k nemu zas vraciam,  nakoniec, bolo to už pred dvomi rokmi. Srdce je ingrediencia, ktorá je veľmi lahodné a dá sa využiť rôznymi spôsobmi. Nehovoriac o tom, že cena tohto najpracovitejšieho svalu je veľmi nízka. Ale možno ešte čas srdca príde, ako to bolo pred pár rokmi s líčkami. Taký držkový slider bol pred pár rokmi úplná vychytávka na jednom z prvých streetfood parkov v okolí, no potom akoby sa tohto jedla streetfoody zľakli. Foodtrucky sa tvária, ako keby boli tradičnejšie iné jedlá a ingrediencie. Chápem, je to aj o ekonomike, no občas sa dá spraviť aj poriadny punk. Zákazníkov by si to určite našlo. Zas žiadny prevrat v miestnom gastre by to nebol. …

Vlak do Prahy je asi veľmi inšpiratívny – alebo je to iba tým, že potrebujem využiť 4 hodiny cesty s mizerným internetom? Je pár minút po šiestej ráno, takže ani z okolia skoro nič nevidieť. V slúchadlách mi spieva Ella Fitzgerald, taká malá sentimentálna spomienka na večeru v Mazeltov v Budapešti. Stále je vonku tma, čierno-čierna tma. Asi taká tma, ako keď onehdá bolo v Banskej Štiavnici obecne zavedené vypínanie verejného pouličného osvetlenia o polnoci. To sa od Archanjela nedalo ísť bez baterky skratkou. Skratky sú malé uličky pomedzi domy, ktoré poznajú domáci a síce majú skoro vždy krkolomné stúpanie, ale aj tak pomôžu v presune v tomto meste, kde je všetko hore kopcom a dole kopcom. Tma za Starým zámkom prichádzala o hodinu skôr. Nazvime to škandinávske šero. Slnko zapadá za Hornú Reslu a tá vrhá tieň na starú časť Štiavnice. Takže ak potrebujete tréning na život v Škandinávii, odporúčam ísť do Štiavnice v období november až marec. Pre „nerodeného“ Štiavničana je to poriadna skúška, hlavne keď bývate štýlom vlk samotár. Určite som už niekedy spomenul, že milujem syry. Sú ako moja droga. Týždenne ich zjem niekoľko druhov od …

Celý víkend som trávil v Budapešti. Vychutnával som si popoludňajšiu kávu v malej zalezenej kaviarni v pasáži medzi dvomi blokmi, neďaleko Váci utca. Tieto malé kaviarne tu boli už veľmi dávno, domáci ich volali Presso. Dnes ich ovládli mladí baristi a ich káva je degustačný zážitok. Ako som si tu sedel, vychutnával som si atmosféru pretŕčajúcich pavlačí, ku ktorým stúpal dym z mojich úst. Dvor s osobitou atmosférou záhadne odizoloval rušný bulvár a žil si akoby iným životom a v inom meste, doslova v mestečku. Takýchto miest je tu neúrekom a pavlačí neopísateľne veľa. Po takej určite chodila aj moja prababička, ktorá v mladosti žila v Budapešti a pracovala v služobníctve veľmi bohatej židovskej rodiny. Každý roh a každé okno tu dýcha životom a príbehom. Budapešť má nezameniteľnú atmosféru, zvláštnu auru, majestátnu, ale zároveň krásne šedú, a napriek množstvu turistov je stále autentická. Aj preto mám Budapešť najradšej zo všetkých okolitých veľkomiest. Nie je to iba o jedle, ktoré je tu fantastické, alebo o spomínaných kaviarňach s dušou. Nie je veľmi uhladená, ani sterilná, nepôsobí ani ako skanzen, v ktorom nežije nik okrem turistov. Od časov, keď som býval v Banskej Štiavnici, si pri jesennom chladom počasí vždy …