V záhrade oberáme jablká. Vzduch je plný ich vône. Máme staré odrody jabloní a asi už nikto presne nevie, aké odrody to sú. Sú šťavnaté s veľmi silnou arómou a majú tmavočervenú farbu a srdcovitý tvar. Z pivnice vyhadzujem klasické zelené bedničky. Odlepujem si z vlasov chumáče pavučín a ruky mi voňajú ako pivnica. Zmes hliny, zeleru, mrkvy, petržlenu a cvikly. Ku cvikle vždy patrí zemiakové pyré a samozrejme neodmysliteľná školská jedáleň. Zaručene nepoznám nikoho, kto by chodil na dupľu šalátu za pani kuchárkou Čipákovou, ktorá tú kašu vždy majstrovským grifom opticky zväčšila na tanieri. Potom nezabudla časť z nej zoškrabnúť naspäť do hrnca. To len aby sme nepraskli. S cviklou som vždy zažíval iba srandu, nehovoriac o tom nešťastníkovi, čo sa ňou v jedálni oblial a mal pritom nedajbože na sebe originál značkové tričko s motívom „Indians“. To bolo potom doma rošambo.
Pred pár rokmi si môj imunitný systém povedal, že už ten neskutočný stres neunesie, a tak sa mi vypol. Alebo sa dá povedať, že ma vyplo. Nikto mi nevedel povedať, čo mi vlastne je a čo konkrétne nefunguje a ja som rovnako nevedel, kde začať, kam zacieliť liečbu. Samozrejme, platí, že každý farmaceut je sám sebe lekárom. Vlastne mi dlho nič iné nezostávalo a musel som svoje telo sledovať viac ako kedykoľvek predtým. V tom čase mi moja pani doktorka, ktorá už v tom roku vedela, že ten ďalší vystrieda ordináciu za dôchodok, poradila piť denne veľké množstvo cviklovej šťavy. Skutočne som bol taký zničený a zúfalý z toho, čo sa so mnou posledné roky deje, že som vzal jej mierne absurdnú radu vážne. Absurdná nie v tom, žeby som pochyboval o zdraviu prospešnej cvikle, ale o terapeutických účinkoch v mojej neznámej diagnóze. Býval som ešte v Petržalke a moji susedia sa na mne museli dobre baviť, dokonca viac ako keď som viezol domov všetky dosky na fotenie. Z parkoviska som niesol vrecia plné cvikly. Každý večer som si odšťavil niekoľko kíl a potom som upratoval všadeprítomnú šťavu. Takto to trvalo mesiac-dva, až kým som sa dostal k pani doktorke na ďalšiu kontrolu a dala mi dávku liekov, ktoré mi pichali pod kožu ruky. Bolelo to ako šľak, na ruke som mal hrču ako tenisová loptička a ešte štvrť hodinu som to rozdýchaval v aute na parkovisku. A tak si tam sedím a zúfalým tónom jej vravím, že sa necítim dobre a dodržiavam prísnu diétu a dokonca denne vypijem 2 litre cviklovej šťavy. Nechápavo na mňa pozrela a potom sa ma opýtala: A načo pijete tú šťavu? To vám kto poradil? Vy ste mi to poradili, pani doktorka. Fakt? To vám vážne chutila? Skoro ma vykotilo zo stoličky, keď sa ma to opýtala s udiveným výrazom. Nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať. Spomenul som si na tie vrecia, to šúpanie cvikly a drhnutie kuchynskej linky. Toľko som tej šťavy vypil, až sa čudujem, že som nezmenil farbu. Pridať kefír, tak preniknem do tajov blogeriek o zdravom životnom štýle. Možno by som začal písať aj o črevnej sprche. Vďakabohu, natoľko ma to nepoznačilo, aj keď to vôbec nepomohlo.
Boli časy, keď sme mali bielu škodovku. Mali sme ju dlho. Ešte ja som na nej brázdil novozámocké cesty a vozil kamošov po meste a do kina. S touto našou škodovkou sme chodievali v lete do Demänovskej doliny. Dnes, vždy keď prechádzam cez Donovaly, tak na parkovisku vidím, ako stojíme a necháme chladnúť motor vytrápenej škodovky. Demänovská dolina bola v 90. rokoch obyčajná dedina pri Liptovskom Mikuláši, kde nebolo nič zvláštne, keď ste čakali na čerstvý chlieb a mlieko pred malou búdou pri ihrisku spolu so Zuzanou Kronerovou, ktorá si ráno odbehla v teplákoch po to isté ako my. Tiež bola povestná tranzitujúcimi opitými vojakmi vojenskej školy neďaleko dediny. Bývali sme v chate na konci dediny, kde bol tranzit vláčnych osôb najvyšší. Pletivový plot bol všade vydutý do vnútra záhrady, lebo páni vojaci si občas radi poležkali. Romantika skončila, keď nám črevá pohla zhorená špekačka alebo to bolo niečo zo salaša. Netuším, no liekom boli čučoriedky. Z vedľajšej bytovky nám ich nosila zavarené pani Lobová. To bola skutočná devíza tých všetkých tráviacich stavov. Och, čučoriedky, božské plody! Aby bolo jasné, tak začiatkom 90. rokov to v reštauráciách vyzeralo tak, že tzv. hygienická istotka bol vyprážaný syr. No a k maximálnej spokojnosti som ako 9-ročný chalan dospel, keď som našiel suchohríb, vyšiel na Chopok, jedol čučoriedky v lese a hlavne videl baču. Postava baču bola plná tajomna a slobody, úplne som tých chlapíkov žral.
V tomto období som chodil na husle. Nebudem ani rozoberať, ako veľmi nerád som chodil do hudobnej školy. Na jeseň som už nemohol pedálovať na našej skladačke, modrej Eske, a tak som sa domov zvykol peši šuchtať. Ešte ma čakali úlohy. Všade samé listy. Na jednej strane ulice javory a na druhej platany. Vyber si. Chodiť v tých listoch bol akýsi každoročný tréning na sneh. V podstate sa u mňa nič nezmenilo, robím to stále. Na ulici či v lese. Tak som sa konečne dopracoval aj pointe tohto dezertu. Ale veď až tak som sa nerozkecal. J
Pena z ovčieho jogurtu, sušená cvikla, jablkový gél a čučoriedky
Cvikla (menšie korene)
1 kg cvikly na 300 ml cviklovej šťavy
Jablká (alebo 100 ml jablkovej šťavy)
Agar alebo želé
Čučoriedky (slovenská odroda, zavarená)
125 g šľahačkovej smotany
200 g ovčieho jogurtu
Môžete ešte použiť:
Vanilkovú zmrzlinu
Med
Zavarené ríbezle
Cviklu aj jablká odšťavíme. Jablkovú šťavu zohrejeme a pridáme želé alebo agar podľa návodu. Miešame 5 minút a odstavíme. Vylejeme na papier na pečenie tak, aby sme mali vrstvu želé o hrúbke 1 mm. Necháme stuhnúť pri izbovej teplote. Šťavu z cvikly zredukujeme na miernom ohni na 1/3 objemu.
Z fľaše vyberieme časť čučoriedok (prípadne aj ríbezlí) a osušené vložíme do mrazničky.
Malé cvikly v celosti zavákuujeme do vrecka, vložíme na 30 minút do hrnca s horúcou vodou a ponecháme na miernom plameni. Po uvarení do mierneho mäkka ich ochladíme v studenej vode. Nožom nakrájame na štvrtky a zrežeme šupu. Takto nakrájanú cviklu sušíme 3 až 4 hodiny na 60 °C. Cvikla musí byť suchá, ale zároveň mäkká a šťavnatá. V malom hrnci mierne ohrejeme cviklovú redukciu, môžeme pridať škoricu a badián, vložíme sušené cvikly a pár minút ich necháme v teplej redukcii, potom odstavíme a dochutíme nálevom z čučoriedok alebo ríbezlí.
Jogurt zmiešame so smotanou a vlejeme do fľaše na šľahačku. Pri servírovaní môžeme dať na tanier ako prvé kopček zmrzliny (ja som ju nepoužil, chcel som naturálnejšiu chuť), potom penu z jogurtu, mrazené čučoriedky (alebo aj ríbezle), jablkové želé a cviklu. Pridať môžete aj nemrazené čučoriedky, nálev a redukciu. Viem si predstaviť dochutenie s medom, záleží len od kyslosti jogurtu, jabĺk či ríbezlí.
