Kai a jej blog som sledoval už dlhší čas. Bol pre mňa vizuálne veľmi príťažlivý, hlavne bol iný ako väčšina ostatných. Nebol len o jedle, ale často ubiehal do lifestyle blogu, hlavne fotkami. Keď si prezeráte rôzne blogy, tak si v sebe vytvárate určitú vyfantazírovanú predstavu o autorovi. Až pri reálnom stretnutí zistíte, že tá skutočnosť je veľakrát úplne iná. Na jednej strane mi Kai z jej blogu pripadala veľmi sympatická. No tá druhá predstava bola, že bude určite jednou z tých žien, pri ktorých presadzovanie vlastných ekonázorov a zdravého životného štýlu hraničí so streľbou radikála. Povedal som si, že keď túto osobu stretnem niekde naživo, tak tú jej ekokázeň asi neprežijem. Čoskoro sme sa nakoniec stretli.

Korzom zasnene kráčala potetovaná baba s piercingom, zakuklená v zelenom kabáte. Po chvíli s ňou som si musel dať vnútornú facku, ktorá mi vlastne iba potvrdila to, ako inak vnímajú ľudia aj mňa a že pravda o človeku alebo živote človeka v internetovom priestore je veľmi poohýbaná, či už v pozitívnom svetle alebo naopak. Spoznal som babu, ktorá ukazuje v praxi, aké to je žiť podľa svojej predstavy, svojich osobných zásad bez toho, aby násilne chcela presadzovať svoj názor. Jej práca na blogu je unikátna v tom, že sa dokáže otvoriť aj fotkami, bez akejkoľvek pretvárky. A to, čo jej fanúšik vidí a číta, je skutočne jej život a nie gýčový „fejk“. Na druhej strane, tá ilúzia môže mať aj pozitívny účinok. Napríklad keď si povieš, že chceš robiť blog o zdravom životnom štýle, napriek tomu, že si tak doteraz nežil, tak ťa to pozitívne zmení a snažíš sa žiť tak, ako si to myslia ľudia, ktorí ťa sledujú. Takže nie je „fejk“ ako „fejk“.

Keď prišla vlna blogovania, tak na ňu naskočila. Klincami si v kuchyni vybila nápis „Eat and Love“, pretože prežívala skvelé obdobie, keď ju veľmi bavilo poskakovať v kuchyni a variť. Tým to začalo. Fotkami aj textom sa otvárala neznámym ľuďom na internete a veľakrát sa presne trafila do pocitov ľudí, ktorí si jej blog čítali alebo sa vracali len kvôli fotografiám. Vďaka blogu mala zrazu prehľad o tom, čo sa ľuďom páči, na čo sa „chytajú“ a čo ich upútava. No to ju často aj sklamalo, keď videla, na čo ľudia najjednoduchšie reagujú a koľko energie sú ochotný venovať obsahu.
„Gýč je nadčasový, ľuďom sa neskutočne páči. Veci či fotky, nad ktorými netreba priveľa premýšľať, ktoré sú jasné a polopatistické ako programy v televízii. Čo najmenej práce, myslenia a čo najmenej zmien. Toto ľudia vyhľadávajú aj na foodblogoch. Niekoho to stiahne so sebou a prispôsobí sa, no niekto si tvrdohlavo ide svoje. Prispôsobiť sa nie je šťastná cesta k tzv. páčikom. Hlavné je, prečo to všetko začneš robiť. Nesmierne si vážim všetkých, ktorých moja práca zaujme a strávia svoj čas čítaním môjho blogu. Cením si to a dúfam, že v momente, keď prestanem byť sama sebou a začnem vyrábať iba ľahkostráviteľný gýč, tak mi to dajú vedieť.“

Pred pár rokmi sme žili iba v predstavách, že blogujeme niekde v Škandinávii a že nám naša zábava prináša aj nejaké eurá. Dnes je to často jeden z dôvodov, prečo ľudia začínajú s foodblogmi, bez ohľadu na to, aký je obsah, koncept, fotky a rukopis v nich,“ vraví Kai. Platené promá začínajú prehlušovať skutočný zámer: niečo pekné a hodnotné vytvoriť. Foodblogeri často vyzerajú ako mašiny a nie ako ľudia. Nezničiteľné perpetuum mobile, ktoré chrlí jeden post za druhým, tisíckrát publikovaný. Všetci sme iba ľudia a ostať v reálnom svete je dôležité. Nestratiť skutočné sociálne väzby a uvedomiť si, že náš život je viac ako pravidelnosť článkov. Ľahko prichádza kríza, keď nemáte chuť urobiť ani bodku, varenie ignorujete, nemáte motiváciu a už vôbec nie nápad. Zdá sa vám, že sa opakujete, že nedokážete vymyslieť nič iné, ako to, o čom už všetci točili sezónne niekoľkokrát.

V jeden deň si poviete, že už sa chcete pohnúť ďalej, no zrazu vnútorne cítite, že vynakladáte energiu na niečo, čo vás vnútorne neuspokojuje, z čoho nemáte zrazu radosť a čo vám ukradne energiu, ktorú by ste radšej minuli niekde inde. Chcete s tým úplne skončiť, spraviť jedno „delete“ a napísať na facebook, že proste končíte. Nedokážete nájsť pohodu, z ktorej by ste zrazu začali poskakovať ako pri dobrej muzike. Kai je jedna z mála, ktorá sa aj s týmto problémom zverila ľuďom. Byť otvorená a zraniteľná, to nie je výbavou bežnej foodblogerky. Na margo jej slov začali reagovať ľudia, ktorí zažili veľmi podobné obdobie a bola to pre nich malá úľava, keď videli zrazu niečo iné. Že sa im niekto, pre nich neznámy človek, otvoril s rovnakými pocitmi, ako majú oni sami.Pozitívna spätná väzba od ľudí ju natoľko nakopla, že začala ďalej pracovať a písať o tom, aké je jesť a milovať. Podobné obdobie som prežil aj ja, keď som po roku úplného nevarenia a večného cestovania a sťahovania začal písať tento web. Môj zlom prišiel v marci tohto roku.

Keď pred pár rokmi trhla prácou, vybrala sa so svojím manželom ako dobrovoľníčka do Španielska, kde stavala ekologické domy, túlala sa krajinou a pracovala v hoteli uprostred pustatiny. Dostala sa do sebestačnej komunity a práve tam pričuchla k životu, ktorý vytváral minimum odpadu, neplytvalo sa jedlom a na nákupy sa chodilo krátko pred záverečnou, keď supermarkety rozdali nepredané potraviny. Všetko bolo nezávadné, no i tak by museli potraviny poputovať denne do kafilérie. „Pri tom, čo pre Španielov znamená jedlo, tak ísť do supermarketu a pozbierať potraviny na vyhadzov nebolo nič zvláštne.“ U nás nie je vôbec zvládnutý marketing na túto tému. Ľudia sa nezaujímajú, alebo o tejto možnosti vôbec nevedia. Keby Dominika Cibuľková vyhlásila, že sa snaží separovať a neplytvá jedlom, alebo chce nakupovať potraviny bez plastového obalu, tak by to bola malá revolúcia. No u nás mi veľmi chýba niekto, kto by sa týmto témam vedel venovať pútavo ako profesionálny marketér a zároveň by svojou charizmou inšpiroval ľudí a bol tvárou kampane. Ak spomeniete tému odpady, tak vás väčšina ľudí automaticky hodí do vreca medzi hipíkov alebo grantových príživníkov. V takomto prípade stojí za opýtanie: Kto teda žije v krajinách, kde je uvažovanie o odpade a spotrebe prakticky výbavou všeobecného vzdelania?

Ďalší dôvod, prečo sa dnes nevieme pohnúť ďalej k vyspelým krajinám, je skostnatený aparát hygienickej kontroly a noriem, ktoré zaspali niekde v 90. rokoch, keď bolo špecialitou podniku vyprážané cordon bleu alebo smažák ako guma. Dnes sme predsa úplne niekde inde a rovnako sa búria kuchári alebo predajcovia, ktorí bez obalu nemôžu predávať nič iné ako orechy, strukoviny či čistiace prostriedky. Možno by stálo za úvahu vymyslieť systém vratných sklenených nádob. Chýba rečník či ambasádor, ktorý by vedel podať informáciu spôsobom, ktorým by sa šírila ďalej a ľudí by hlavne inšpirovala, a nie poučovala. Niekto, kto by povedal ľuďom, že chodiť na trh s košíkom alebo vlastnou taškou a doma vyložiť zo desať sáčkov, v ktorých je domáca zelenina a ovocie, je prinajmenšom absurdné a nelogické. Skúste sa najbližšie zastaviť na trhovisku a pozorovať to more naťahujúcich sa rúk, ktoré podávajú jablká, petržlen, mrkvu či čokoľvek iné v sáčku. Možno vás to inšpiruje, možno zarazí a pri najbližšom nákupe si poviete: „Nie, ďakujem, sáčok si neprosím, veď tu mám vlastnú tašku.“ Možno si niekto povie: „A nemám väčšie starosti?“ Áno, všetci ich máme.

Sme národ, ktorý sa vždy spolieha, že všetko príde tak samé od seba. Či demokracia, spravodlivosť, náprava alebo lepší život. No bez toho, aby sme nepohli prstom, sa nič nezmení.

PS: Za seba môžem napísať toľko, že ani zďaleka sa mi nedarí čeliť odpadu. Snažím sa ho minimalizovať, no sám vidím, že je to veľmi málo. Je všade navôkol a vyhnúť sa plastom je skoro nemožné. Dokonca ani moje myslenie nie je také zautomatizované, aby som sa sústredil na to, v akom obale nakupujem napríklad potraviny. Zamyslenie a zhrozenie prichádza až doma, pri vybaľovaní nákupu.