Keď cestujem na východ Slovenska po južnej trase, rád si pustím Bélu Bartóka a kochám sa otvorenou južnou krajinou. Tá hudba sa mi sem veľmi hodí, je melancholická s energickými pasážami. Rovnako ako moja cesta a krajina, ktorá sa dokáže v zime krásne meniť zo dňa na deň. Jej metamorfózy sú krásne, no zároveň nebezpečné pre šoférov. Kopce, pahorkatiny, snehom poprášené roviny, polia zjazvené brázdami hliny a namrznutej hmly na stromoch a tráve. Metamorfuje sa dokonale a atmosféricky. Síce každý rok, no i tak vždy jedinečne a originálne. Aj my sa rok čo rok snažíme na sklonku roka uvažovať o rôznych zmenách. No často sú to iba slová, ktoré majú upokojiť okolie, ktoré si žiada zmenu, alebo iba náš vlastný lenivý vnútorný hlas. Každoročná metamorfóza krajiny ma neprestane nikdy fascinovať. A skutočne, počas leta sa nezvyknem zastaviť na takých miestach, kde s radosťou zastavím v zime, aby som sa prebral v mrznúcom vlhkom vzduchu, bielom ako mlieko. Zimná krajina vzbudzuje v ľuďoch často nepohodu a jednotvárnosť. Pre mňa je to jednoduchosť, ticho, oddych a práve v tomto období pociťujem najväčší rešpekt …

Zeler je chuťová záhada. Prirovnal by som ho k červenému vínu. Na obe chute treba dozrieť, minimálne sa tak vraví o červenom víne. Ja to môžem potvrdiť u oboch. Za tých tridsať rokov, čo si pamätám chute a vnímam ich, je ohromné sledovať, ako sa vyvíjali. Taký zeler, v detstve som nezniesol ani jeho vôňu. No ako sa mení a vyvíja osobnosť človeka, profilujú sa aj chute, doslova dospievajú. Táto zelenina navonok pôsobí dosť nevľúdne, občas až mimozemsky. Jeho aromatickosť je taká intenzívna, že dokáže preraziť zápach zatuchnutej pivnice. Je to pre mňa jedna z charakteristických vôní jesene a zimy a spája sa mi s pivnicami, do ktorých som sa vždy bál vliezť. Buď tam striehli pavúky, alebo ropuchy. Tieto vône však ničím neprebijem. Zeler bude chutiť vždy ako zeler. Je výborný aj ako predjedlo, výnimočný svojím pozitívnym účinkom na trávenie. No neodporúčam ho skonzumovať naraz viac ako 200 gramov, pretože kľučku od toalety by ste vzali do rúk častejšie. René Redzepi z reštaurácie Noma pripravil pred rokom zelerový steak a aj vďaka nemu sa táto zelenina …

Takto pred rokom sme spolu s Melónom pripravovali recepty pre magazín Pyré. Bol to skvelý víkend, počas ktorého sme varili, jedli a fotili. Hlavne si pamätám tú prenikavú vôňu anízu, s ktorým sme vymasírovali bravčový bôčik. Tá vôňa vo mne od detstva evokovala lekáreň. Zbožňoval som ju. Keby som mal povedať, prečo som sa rozhodol pre farmáciu, tak podvedome ma k tomu viedla aj láska k anízovej vôni. Dnes k nej patrí aj voňavý bôčik. Keď som nedávno listoval internetom, narazil som na jedlo od Paula Ainswortha, v ktorom sa objavili jablká varené s vanilkou a škoricou. Pri predstave tých chutí a vône mi zahral na city. Okamžite som bol v kuchynke mojej prababky, u ktorej vždy voňalo ovocím, škoricou a vanilkou. Nepamätám si, že by som od nej dostal sladkosti, ale vždy mi pripravila tento úžasný dezert. Takže som už veľa nepotreboval, aby som sa nechal plne inšpirovať týmto jedlom. V ňom vyniká jemná chuť maslovej tekvice, ktorú povznesie dávka chute umami z parmezánu a hľuzovkového oleja. K tomu jemne kyslasté a voňavé jablká a ešte výraznejšie pečené kuracie stehno. Priznám sa, že keď som začínal s MACEK LABOM, tak som sa zaprisahal, …

Šóška je pre mňa nenahraditeľná chuť, ktorá vo mne evokuje rodinu a výsostne moju drahú babku, ktorá nám ju pripravovala vždy s dávkou veľkej lásky. Počas mojich študentských čias na farmácii, keď som zavítal domov s prázdnymi krabičkami, ma mama vždy najviac potešila šóškou. Niekde je to štiav, štaveľ, no u nás to bola vždy šóška. Ako dieťa som nerozumel tomu, ako môže niekto nepoznať šóšku. Detský svet veľkých problémov. Po dvojitej porcii som si celý večer musel prechádzať po zadných stranách zubov, ktoré mi zdrsnila kyselina šťaveľová. Moja babka si spomína, ako šóšku deti zbierali na hrádzi pri Nových Zámkoch, hlavne jej brat, ktorý sa zakaždým domov vracal s plným vrecom. Nájsť ju na týchto miestach je dnes už veľmi obťažné. Bral by som takýto šport, ale asi iba ako šport, pretože časté konzumovanie kyseliny šťaveľovej spôsobuje odvápňovanie organizmu. Je pravda, že by som si to vykompenzoval mojou závislosťou na syroch a mlieku. Bez šóšky by som si nevedel predstaviť život. Jej chuť je taká špecifická a hlavne je to akýsi chuťový flash disk, v …

Uhorková sezóna je každé leto v znamení akéhosi ticha. U nás sa to však veľkým tichom nikdy nevyznačovalo. Väčšinou mama vynadala otcovi –  načo zasadil zase toľko uhoriek, že nie sme konzerváreň a že tie uhorky zbierala poslednýkrát. Potom sa spustila nálevová polemika, koľko čoho a prečo. Bol to už pre mňa taký klasický rodinný rituál, pretože mám podozrenie, že minimálne jeden z nich si ten recept každý rok pamätal. Plánovanie a správne načasovanie tejto akcie bolo rovnako dôležité ako nálev. Klasicky v deň určený na zaváranie sme mali v byte aspoň 30 stupňov. Octovo-kôprová vôňa, ktorá sa liala celým schodiskom aj z okolitých bytov, dávala na známosť všetkým mojim kamarátom, že ostať doma je kardinálna chyba, ak si chcú zachovať psychické zdravie. Radšej sme šli von drať vyschnutý trávnik s futbalovou loptou, prípadne sme do nemoty hrali „na jeden dotyk“. Poznáte to? V záhrade som mal dve obľúbené miesta. Fóliu som mal rád, chytal som tam medvedíkov a privoniaval k vôni papriky, uhoriek a vdychoval toxickú mandľovú čo? vôňu? prchavých organických látok z fólie. Medzi …

Pre niekoho je to borovička, no pre mňa je najslovenskejší produkt bryndza. V top reštauráciách zažíva tento rok veľký návrat. Využívajú hlavne jej chuťový a probiotický potenciál. Ovčia bryndza sa vyrába len z ovčieho mlieka, no dnes je často kombinovaná ovčia hrudka s 50 % podielom kravskej hrudky. No tento produkt sa nazýva zimná bryndza. Do 17. storočia bola bryndza predávaná na trhoviskách ako tvrdá syrová hruda. Vďaka naloženiu syra do slaného roztoku po zomletí vznikla mäkká bryndza ako ju poznáme dnes. Zvláštnosťou je, že bryndziari sa dodnes akoby nevedeli  dohodnúť, čia zásluha to bola. Či bryndziara z Detvy Jána Vagača, alebo zvolenského bryndziara Teodora Walla. Vždy záleží na pôvode textov o bryndzi. Bryndzové taľafatky O bryndzi sa už minimálne 15 rokov hádajú malí producenti zo salašov s veľkokapacitnými bryndziarňami, ktoré mlieko pasterizujú alebo termizujú. Oba tábory sa vzájomne obviňujú a prebíjajú sa argumentmi. Prvá polemika je o tom, ktorý produkt sa môže na našom trhu nazvať pravá bryndza. Salaše argumentujú, že pasterizáciou usmrtia výrobcovia charakteristický probiotický potenciál bryndze. Veľkovýroba zase obviňuje salaše zo zlej hygieny a nutnosti pasterizácie pre …