Internet je každoročne v takomto období zahltený postami o tom, ako kvitne baza. Robiť bazový sirup sa stalo národným športom všetkých blogov, foodblogov a portálov. Tomuto trendu som podľahol aj ja, no nečakajte, prosím, že vám budem písať o výrobe sirupu. V tom ma určite tromfnú iní a je dobré, že to robia. Edukovať treba aj v prípade obyčajného sirupu. Aspoň sa ľudia nedajú zlákať nápismi bio a bez konzervantov. Je to smiešne, keď konzervantom je práve cukor, z ktorého je sirup pripravený. Ale o inom som chcel. K téme baza som sa dostal trochu inak. Cez rebarboru. Skúšal som totiž, čo najviac „chutí“ rebarbore. Marinoval som ju v rôznych sirupoch. V klinčekovom, anízovom, verbenovom, mätovom, no s bazou to bola bomba. Túto kyslastú zeleninu, áno, zeleninu, sme nikdy nepestovali. Vôbec neviem, ako sa k nám táto stredoázijská rastlina dostala na záhradu. Ak bola niekde voľne vysádzaná na poliach, tak som si ju nevšimol. Maximálne sme s ňou ako deti bojovali, lebo nám mohla pripadať ako veľké lopúchy.

Veľmi dávno sme mali na ulici pred záhradou veľkú bazu. Tá pre nás znamenala útočisko, bola to naša pevnosť, ktorú zo zadnej cesty obrastala žihľava a z prednej strany sme kontrolovali situáciu pred veľkou zákrutou, odkiaľ sme očakávali útok detí zo susednej záhrady. Tu sme sa skrývali pred slnkom, dažďom, tajne sme v nej hovorili nadávky a plakali, keď bol celý svet proti nám. Odtiaľto sme strieľali čiernymi bobuľami po okoloidúcich susedoch, či už šli na bicykli, alebo autom. Pre nás znamenal tento obrovský krík vojnovú kótu, ktorá keď padne, tak padneme aj my. Každoročne sa začiatkom prázdnin opakovala dráma, keď sa odvážili „sirupári“ zbierať z našej bazy kvety. Je zaujímavé, že baza pred dvadsiatimi rokmi kvitla až cez letné prázdniny. Dnes by to boli foodblogerky, čo by nám prišli ničiť našu bazu a po ktorých by sme chceli vybehnúť s prakmi, alebo na nich poslať našu babku, aby im vynadala. Bola by vďaka tomu väčšia sranda na instagrame. Vlastne o nič nešlo, no my sme to ako malé decká prežívali a bolo to pre nás utrpenie, sledovať tú scénu a počuť, ako šumia konáre pri otrhávaní kvetov. Naša pevnosť sa otriasala v základoch.

Dobre, rebarboru a bazu som vyriešil. Vystala otázka, čo k tomu? Niekoľko rokov, tým myslím možno aj desaťročie, som nemal dezert, ktorý som u mojej babky zbožňoval. Bolo to vtáčie mlieko. Bavila ma chuť sladkého mlieka a uvareného bielka a navyše aj jeho príprava. Ako malý chlapec som chcel babke dokázať, akého má silného vnuka, preto bol ručný šľahač na bielka pre mňa výzvou. Nezastavil som sa, kým šľahač takmer nepraskol. Bol to ten typ, ktorý pracoval na princípe piestu, niečo ako dnešný airopress na kávu. V nasledujúcom dezerte som sa snažil spojiť moje detstvo, rodinu a jednoduché chute ako z našej záhradnej chaty. Apropo, mrvenička vo mne vzbudila okamžitú spomienku na maslové sušienky, bez ktorých by leto ani nebolo letom.

 

Pečená rebarbora s mrveničkou a vtáčím mliekom

rebarbora
bazový sirup 60 – 100 %

3 pol. l. polohrubej múky (skúsil som aj hladkú bezlepkovú)
3 pol. l. kryštálového cukru
1 pol. l. masla
1 l mlieka
1 struk vanilky
3 pol. l. cukru (myslite na to, že rebarbora je marinovaná v sirupe)
33 % smotana (použite iba vtedy, ak chcete pripraviť zo žĺtkov krém)
3 vajcia
soľ

Rebarboru nakrájame na menšie kusy. V prípade, že vidíte veľmi drevnaté vlákna, odstráňte ich. Pečením úplne zmäkne, tak nie je treba ju celú šúpať. Na 24 hodín ju naložte do sirupu a dajte do chladničky. Na druhý deň ju pečte na 150 °C do mäkka. Rátajte 45 – 60 minút.

Po rebarbore zvýšte teplotu na 180 °C. Múku, cukor a maslo spolu vymiešame a rukou namrvíme sypkú zmes a pečieme do zhnednutia.

Pomaly si zohrejeme mlieko. Vyšľaháme si tuhý sneh z bielkov, do ktorých pridáme lyžicu cukru a štipku soli. Šľaháme až na tuhý sneh. Kusy snehu povaríme pár minút v horúcom mlieku. Žĺtka si vymiešame s cukrom. Do menšieho hrnca na omáčky prelejeme horúce mlieko, v ktorom sme varili sneh. Môžeme pridať 1 – 1,5 dl smotany a vanilku. Necháme vychladnúť na 70 °C a pomaly vlejeme do vymiešaných žĺtkov. Prelejeme do hrnca a pomaly zohrievame na vodnom kúpeli alebo veľmi opatrne v hrnci, až kým nám nevznikne hustejšia poleva. Bežne sa používa múka so žĺtkami a vyrobí sa puding, no ja som polevu robil podobným postupom, ako sa robí krém na Crème brûlée. Bielka môžeme aj piecť pri 180°C.