Moji prarodičia boli veľmi skromní ľudia. Žili na statku v Nových Zámkoch a v ťažkých časoch vychovali 5 detí. Moja prababička bola znamenitá kuchárka, ktorá zužitkovala vždy všetko do poslednej omrvinky. Ja si na ňu spomínam ako veľmi malý, no vždy keď zacítim vôňu vareného ovocia a škorice, okamžite si na ňu spomeniem. Povojnová doba, v ktorej žili, ďalej priniesla asanovanie jednej časti mesta, kde stál aj veľký statok. Na ňom moji prarodičia žili, tam vyrástli ich deti a moja mama tam chodila s veľkou radosťou na návštevy. Celá oblasť bola zrovnaná so zemou a spomienky a sentiment k tomuto miestu museli ustúpiť buldozérom a novodobej panelovej výstavbe. Je obrovská škoda, že to, čo si dlhé desaťročia strážili a budovali, bolo zničené a nedochované. Našťastie však našej rodine ostali miesta, na ktoré sa rád vraciam. Obdivujem veľký zápal a nadšenie môjho starého otca Maceka, vybudovať jednu z prvých záhradkárskych kolónií v republike. Dá sa s nadsádzkou povedať, že by bol dnes označený za hipstera, a to nielen pre jeho okuliare, ktoré nosil, hlavne pre nadšenie niečo vybudovať pre ostatných a pre rodinu. Dnes by sa toto miesto volalo komunitné záhrady. Osada sa …

Písať texty na etapy nie je mojím koníčkom. Ale prepisovať, to už áno. Aj tento článok som už dvakrát prepísal a vymazal. Sedím vo vlaku do Prahy a vidím stále žlté polia repky, tak mám pocit, že sa ešte triafam do obdobia. Nedávno sme sa bavili o tom, aký vplyv mala na moju generáciu detí z malého mesta dedina. Každý z nás mal aspoň jedného starého rodiča v okolitej dedine, takže sobota na dedine bola bežným koloritom. Pre deti z Bratislavy sme boli barbari, ktorí cez víkend chodili asistovať babkám na zabíjanie sliepok a králikov. Už len tá predstava deti z mesta desila. My sme to brali ako samozrejmosť soboty, ktorá vrcholila výborným vyprážaným králikom. Ja som bol závislý na stehnách. A pritom som si vytváral osobný rekord – dokázal som nedýchať aj niekoľko minút, teda samozrejme to tak iba vyzeralo. Roky môjho detstva boli sprevádzané úplným nedostatkom rozprávok či akéhokoľvek vysielania a chýbalo mi aj veľa iných vecí, ktoré znamenajú v detskom živote veľa. Napríklad taká kľúčenka. Pokiaľ sa v našom meste neobjavil prvý …

Konečne veľa zelenej. Zelená, ktorá je na tanieri, ale aj zelená tráva, na ktorej si môžem lebediť v parku s priateľmi. A pritom pozorovať úkaz podobný Šikmej veži v Pise. Rozkvitnutá magnólia a pod ňou každým rokom viac a viac pózujúcich žien. Pri pozorovaní ich pózovacej kreativity sa mi okamžite vynorili v mysli fotky množstva ľudí, ktorí podopierajú Šikmú vežu. Je to jasné, všetci sa tešíme zo stúpajúcej hladiny vitamínu D v našom tele a z prvých sviežich chutí. Mojím tohtoročným cieľom je navštíviť niekoľko vytipovaných reštaurácií v Kodani. Jednou z nich je aj reštaurácia Relae. Jedlá, ktoré tam vznikajú, ma veľmi silno inšpirujú kreatívnym „platingom“ a hlavne ingredienciami. Niektoré kombinácie mi po menších úpravách pripomínajú naše klasiky. Tak ako aj pri jedle, ktoré mi okamžite evokovalo náš tatarák. Bolo obdobie, keď mi tatarák tiekol pomaly ušami a nechýbalo veľa, aby som chodil po ulici so šatkou na ušiach. Mal som taký rok, že som sa doslova pretatarákoval. Ako sa spustila tradičná zelená vlna medvedieho cesnaku, ihneď som vedel, že je čas na inšpiráciu od Christiana Puglisiho. Pridal som k tomu korenie a 65 °C žĺtok. Ten mi pripadal tentokrát …

Zábavka menom pracovné oblečenie mi spravila dlhodobý program, no zároveň aj veľkú radosť. To, čo ma inšpirovalo doteraz v kuchyni, ma inšpiruje aj naďalej pri tvorbe oblečenia. Neustále ma fascinuje spojenie jednoduchosti, drsnoty a čistoty. Je to ako pohľad na rozsiahle hnedo-zelené pláne či tmavé studené more. Niekoho fascinuje Ázia svojou farebnosťou, chaosom a výraznosťou. Aj mňa veľmi očarila India, no nezanechala vo mne také silné pocity ako severská krajina, či už v pohľade na jedlo alebo dizajn. Samozrejme, že mám doma masalu, kokosové mlieko a koriander. Zbožňujem to jedlo, rovnako ako všetko dobré jedlo, no moje inšpirácie prúdia skôr zo severných súradníc. Neviem, ako sa zdá vám, no pre mňa jar prišla akosi prirýchlo. Hlavne keď to porovnám s minulým rokom, keď som v marci márne blúdil lužnými lesmi, hľadal prvé jarné huby a nenašiel som zhola nič. A možno som bol posledný mesiac taký zažratý do práce, že mi ušli akési prvé náznaky prírody. Hlavné je, že časy, keď bola naša ulica jedna soľnička, sú už našťastie preč, teda aspoň na niekoľko mesiacov. Dokonca ani predpovede počasia akosi nevychádzali. Nepokladám sa …